logo

Silent Games
Vystavujú: Zbyněk Baladrán, Peter Dub, Zhanna Kadyrova, Alena Kotzmannová, Artur Magrot, Dušan Zahoranský
Kurátorka: Nina Moravcová
12.7.- 23.8.2024
ZAHORIAN & VAN ESPEN Bratislava, Mierová

Interpretačná pozornosť k malým príbehom nám (naopak) umožňuje zachytiť otvorenosť v sociálnych procesoch a štruktúrach, ako aj mnohosť aktérov, ktorí si veľmi rôznorodo vykladajú realitu a aktívne ju podľa svojho porozumenia utvárajú. Malé príbehy spochybňujú jednoznačnosť, zviditeľňujú premenlivosť a otvárajú nám možnosť myslieť mimo zabehnutých rámcov.“ (1)

Výstava Silent Games je v poradí tretia z pätice tematicky zameraných výstavných projektov. Spája v sebe tému obeživa, či už v pravom, alebo prenesenom slova zmysle, s témou práce – v tomto konkrétnom prípade práce na poli vizuálneho umenia. Stáva sa východiskom nielen k úvahám o obehu fyzickej či symbolickej meny, ale aj k rozjímaniu o relativizácii a devalvácii všeobecne zdieľaných hodnôt alebo nastavení alternatívnych hodnotových systémov.

Diela predstavené na výstave svojou výpoveďou či vizualitou odkazujú na hmotnú i nehmotnú podstatu peňazí. Peniaze a ich obeh fungujú na úrovni vzťahov, sú závislé od interakcie medzi ľuďmi. Sú katalyzátormi procesov, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú fungovanie celej spoločnosti i životy nás samotných. V súčasnej digitálnej ére sa však stále viac vytrácajú z obehu. Možno aj táto skutočnosť nám bráni v rozpoznaní a hlbšom porozumení mechanizmov, v ktorých súkolesí sa nachádzame. Snaha o ich pochopenie je našou spoločnou motiváciou a hlavným cieľom tejto výstavy.

Pomyselným obeživom sa v nej stáva aj energia. Je tu reč o jej distribúcii, o jej prerozdeľovaní a doplňovaní, ale aj odčerpávaní a strate. Či už ide o našu vlastnú energiu, alebo o potenciál systému v zmysle politického a sociálneho nastavenia, aj v úzkej perspektíve umeleckej alebo vo všeobecnejšej rovine kultúrnej prevádzky, ktorú svojou prácou niekedy tak trochu bezhlavo živíme a udržujeme v chode. Čo je tou hlavnou motiváciou? Túžba po vlastnom útočisku, úspechu alebo slobodnom sebavyjadrení?

Výstava sa usiluje o odkrývanie neviditeľných procesov, ktoré podmieňujú našu každodennú prežívanú realitu. Stávame sa v nej kartografmi neviditeľného. Cieľom je zamerať pozornosť na pomyselných hýbateľov našich krokov, ktorí dennodenne, hoci na to často zabúdame, vymedzujú trajektórie nášho pohybu a definujú naše rutiny. Vystavujúci cez svoje práce, ktoré nezriedka vyznievajú ako prejav nedôvery voči nastavenému systému, podrobujú peniaze, ich obeh i svoju pozíciu spoluaktérov v kolobehu produkcie a spotreby kritickému skúmaniu. Nútia nás sa zamyslieť a prehodnocovať. Niektorí sa podobne ako Artur Magrot ponárajú hlboko pod povrch prežívaných, často hraničných skúseností, aby pátrali po možnostiach fungovania v rámci systému, ktorý k nám nie je vždy úplne priateľský, alebo uprostred vojnového konfliktu, teda v podmienkach, ktoré sú nám násilne vnútené, tak ako to robí Zhanna Kadyrová. Každý z nich sa však svojím spôsobom snaží – ako to vzhľadom na svoju vlastnú prácu úplne presne vystihol Zbyněk Baladrán – prostredníctvom vytrvalého umeleckého výskumu porozumieť rozporom súčasného sveta. Zatiaľ čo Baladrán tak činí cez hĺbkové bádanie v rôznych oblastiach ľudskej činnosti, ktoré sumarizuje vo výpravných inštaláciách alebo obsiahlych video esejách, ostatní robia v podstate to isté, len svoje poznatky komunikujú odlišným spôsobom. Dušan Zahoranský prispieva do dialógu s divákom formou priamočiarych slovných komentárov, Alena Kotzmannová situáciu komentuje formou všestrannej vizuálnej skratky. Petr Dub nás cez svoje zlatisté plátna zámerne provokuje a nabáda k intelektuálnej hre, keď celú situáciu ironizuje a snaží sa v nás prebudiť nečakané zážitky a túžby.

Výstava Silent Games zámerne operuje so širokým spektrom výtvarných médií – od klasickej čiernobielej fotografie cez objekty a maľby oscilujúce niekde medzi závesným obrazom a sochársky pojatým reliéfom až po inštalácie a video – ale aj autorských prístupov, v ktorých sa odrážajú úplne svojbytné osobné postoje a nastavenia. Spája ich kritický pohľad na realitu našej každodennosti. Nejde však o kritiku samoúčelnú, lež konštruktívnu, usilujúcu sa definovať vlastnú pozíciu v snahe obstáť pred svojím okolím, ale predovšetkým sama pred sebou.

Priestorové riešenie výstavy i subtílne architektonické vstupy ukotvujúce diela v odosobnenom priestore galérie nie náhodou evokujú atmosféru našich domovov. Robia tak, či už samotným výberom diel a civilnou formou ich prezentácie, alebo sústredením do „zabývaných zákutí“, aj najvýraznejším architektonickým prvkom v podobe vstavanej knižnice. Tá v rade bytov sužovaných nedostatkom miesta slúži na vydelenie intímneho priestoru. Stáva sa polopriepustnou membránou slúžiacou na vymedzenie vlastného útočiska. V prípade inštalácie Dušana Zahoranského Desatoro dezilúzie tiež ochranným štítom definovaným jasným vymedzením svojej vlastnej pozície voči častokrát stravujúcej rutine umeleckej prevádzky. Práve sústavné budovanie bezpečného zázemia, ktoré je miestom spočinutia, dočerpania síl i vzájomnej opory, sa zdá byť hlavnou hybnou silou, ktorá nás núti k ďalším aktivitám.

Hoci Zahoranského Desatoro dezilúzie vzniklo už v roku 2022 ako osobná reakcia na aktuálnu spoločenskú situáciu, nestráca ani s časovým odstupom na svojej autenticite. Naopak v rozšírenom česko-slovenskom kontexte vzrastá jeho naliehavosť a prekračuje rámec úzko vymedzenej umeleckej society. Spoločne s dielom Zhanny Kadyrovej Paljanica (2022 – 2023) je potom dokladom skutočnosti, že práve umenie, respektíve zdieľanie myšlienok a názorov prostredníctvom umeleckého diela, prináša nadstavbové hodnoty, ktoré sú formou peňazí len ťažko oceniteľné.

Ako ale (d)oceňovať umelecké diela, produkty intelektuálnej práce, ktorých nehmotná výpoveď je len ťažko oceniteľná a siaha ďaleko za hranice ich hmotnej podstaty? Ako kompenzovať ich autorom a autorkám aspoň časť vynaloženej energie? Neodškriepiteľný prínos a sila umenia sa obvykle prejavuje v čase osobnej či kolektívnej krízy, ako ukázala covidová pandémia, šoku z bezprostrednej blízkosti vojny, alebo vo chvíli, keď dochádza k otrasu základných demokratických hodnôt, na ktorých stavia slobodná spoločnosť. Či už nám umenie prináša vytrhnutie, útechu, pocit spolupatričnosti alebo sa stáva médiom, skrze ktoré môžeme pozdvihnúť svoj hlas. Nutné je si však uvedomiť, že za každým jednotlivým hlasom je tiež príbeh, ktorý treba počúvať. Príbeh, ktorý treba akceptovať. / Nina Moravcová

(1) Markéta Zandlová, Malé příběhy, In: Katarína Hládeková, Vojtěch Pecka (eds.), Neúplný atlas regenerace, Brno (FAVU VUT), 2022, s. 83.

Projekt podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia Logo FPU

Silent Games
Exhibiting artists: Zbyněk Baladrán, Petr Dub, Zhanna Kadyrova, Alena Kotzmannová, Artur Magrot, Dušan Zahoranský
Curator: Nina Moravcová
12 July – 23 Aug 2024
ZAHORIAN & VAN ESPEN Bratislava, Mierová

 
Interpretive attention to small stories (on the other hand) lets us grasp the openness in social processes and structures, and we appreciate the multitude of agents who construe reality quite differently and actively shape it according to their understanding. Small stories put in question whatever is definitive, make transience visible, and open up possibilities of thinking outside the familiar frame.” (1)

Silent Games is the third in a series of five thematically focused exhibition projects. It links the theme of circulation, whether in a literal or transferred sense of the word, with the theme of work, in this instance work in the field of visual art. The exhibition becomes a starting point not only for thoughts about the circulation of physical or symbolic currency, but also for reflections on the relativisation and devaluation of communally shared values or the establishment of alternative value systems.

Declaratively or visually, the works exhibited evoke the material and non-material essence of money. Money and its circulation functions on the level of relationships: it is dependent on interactions between people. It is a catalyst of processes that fundamentally influence the functioning of the entire society and our individual lives. In the contemporary digital era, however, to an ever greater extent it is withdrawn from circulation. Even this, perhaps, is a hindrance rather than a help towards recognising and more deeply understanding the mechanisms of the gears we are enmeshed in. The attempt to comprehend them is our shared motivation and the main aim of this exhibition.

In this context, energy also becomes an imaginary currency. Here there is mention of its distribution, its dispensation and complementation, as well as its exhaustion and loss. The energy in question may be our own personal energy or the potential of a system, in terms of political and social adjustment and also in the narrow perspective of artistic (or more generally cultural) provision, which we sometimes rather unthinkingly make use of and help to keep going. What is the main motivation here? Desire for one’s own secure place, success, or free self-expression?

The exhibition strives to disclose the invisible processes that condition our everyday lived reality. We become cartographers of the invisible. The aim is to focus attention on the imaginary movers of our footsteps, which day by day (even though we often forget this) demarcate the trajectories of our movement and define our routines. Via their works, which not seldom come across as an expressed mistrust of the system, the exhibitors subject money, its circulation, and its position of co-agent in the cycle of production and consumption, to critical scrutiny. Some, like Artur Magrot, plunge deep beneath the surface of lived (often extreme) experience, so as to pose questions about the possibilities of functioning within a possibly unfriendly system, or amid war, hence in conditions of conflict that are imposed on us by violence, as Zhanna Kadyrová does. All of the artists, however, attempt in their own way (Zbyněk Baladrán has described this precisely, regarding his own work) to understand the contradictions of the contemporary world, via sustained artistic enquiry. While Baladrán does this through in-depth research in various fields of human activity, which he summarises in narrative installations or comprehensive video essays, the others do basically the same, though they communicate their knowledge by different means. Dušan Zahoranský contributes to the dialogue with the viewer via direct verbal commentaries; Alena Kotzmannová comments on the situation using explicit visual abbreviation. Petr Dub deliberately provokes us with his golden plates and invites us to an intellectual game, charging the situation with irony and seeking to awaken us to unexpected experiences and desires.
Silent Games deliberately operates with a broad spectrum of artistic media: from classical black-and-white photography, through objects and paintings oscillating somewhere between the hung picture and a sculpturally conceived relief, to installations and video. But there are also approaches that reflect distinctive personal stances and dispositions. Linking them all is a critical view of our everyday reality. This is not, however, criticism for its own sake; rather it is constructive, striving for a definition of one’s own position in the effort to be adequate to one’s surroundings, and above all to one’s own self.

The exhibition’s spatial solutions, and its subtle architectural inputs anchoring the works in the impersonal space of the gallery, evoke (not by coincidence) the atmosphere of our homes. This is achieved both by the actual selection of works and the civil form of their presentation, and by concentrating on “dwelt-in corners”, hence the most striking architectural element takes the form of a built-in library. In a row of apartments all with problems of insufficient room, this serves towards an apportionment of intimate space. It becomes a semi-permeable membrane serving to delimit one’s personal refuge. In Dušan Zahoranský’s installation Decalogue of Disillusion it is also a protective shield, defined by a clear distinction of one’s own position vis-à-vis the often consuming routine of artistic provision. It appears that the systematic construction of a secure background, which is a place of rest, recovery of strength and mutual support, provides the main motive force impelling us to further activities.

Zahoranský’s Decalogue of Disillusion dates from 2022, as a personal response to the social situation of that time, but it loses none of its authenticity with the lapse of time. Quite the contrary, in the broader Czecho-Slovakian context it takes on added urgency and goes beyond the limits of the narrowly defined artistic community. Together with Zhanna Kadyrová’s Paljanica (2022-2023), it is one more proof of the reality that art, or the sharing of thoughts and opinions via an art work, provides superstructural values which are hardly to be appreciated in terms of money.

But how then are we to value art works, products of intellectual labour, whose non-material testimony can be appreciated only with difficulty and reaches far beyond their substantial bases? How to compensate their authors for part at least of the energy they have invested? The indisputable contribution and power of art is usually expressed at a time of personal or collective crisis, as witness the Covid pandemic, the shock of finding ourselves in the immediate vicinity of war, or those moments when basic democratic values, upon which free society is founded, are shaken. Art may bring us ecstasy, consolation, or feelings of solidarity, or it may become a medium for our raised voices. But we must be conscious that behind each individual voice there is also a story that has to be listened to. A story that has to be accepted. / Nina Moravcová

(1) Markéta Zandlová, Malé příběhy (Small Stories). In: Katarína Hládeková, Vojtěch Pecka (eds.), Neúplný atlas regenerace (An Incomplete Atlas of Regeneration), Brno (FAVU VUT), 2022, p. 83

Supported using public funding by Slovak Arts Council Logo FPU