logo

I guess the diet’s working
Julia Goodman
11 June – 28 July 2022
ZAHORIAN & Van Espen Bratislava

Designers may claim that less is more, but sometimes the motto has got to be more is more. Many of us have been to an all-you-can-eat buffet at some point, a place where you can experience the crowd in an opulent feeding frenzy. Julia Goodman’s exhibition “I guess the diet’s working” at Zahorian & Van Espen is just as generous, overwhelming (and probably nauseating) as such an establishment.

The artist produced a series of paintings based on works by Vincenzo Campi, an Italian late Renaissance painter who revolutionised his trade by adopting motifs used in the works of his Dutch contemporaries.
Italian Renaissance painting dealt mostly with historic subject matter – mythology or religion – and was typically commissioned by royalty or clergy. Two topics were notably absent. Firstly: Showing common people was uncommon. They would sometimes appear as side characters, as an anonymous mass of people. Secondly: The intake of food was rarely to be seen, as it was a trivial act; almost obscene.

Campi saw a painting by Joachim Beuckelaer, a Flemish painter, in a home of the powerful Farnese family. Beuckelaer’s work specialised in market and kitchen scenes with elaborate displays of food and household equipment. The emergence of a merchant middle class buyer demographic enabled the painters of the low countries to experiment with depictions of reality, without an overbearing symbolic meaning. Campi introduced these genres to Italy, all the while adding an extra zest of symbolism. 
The Ricotta Eaters, for example, serves both as a group portrait and a vanitas still life. Campi portrayed himself as Pantalone, the elderly greedy womaniser in commedia dell’arte theatre, in a secret cameo.

Goodman, however, chooses to put her face on every character in the pictures, in all of these pictures, in a very obvious fashion. Making sure to find her place in art history, she takes matters into her own hands by simply inscribing herself into it. If this seems like a form of crude, silly humour, that’s because it absolutely is. But there’s more to it: In opposition to Campi’s work, which reads as anti-mannerist, or down-to-earth, this ironic move is in fact very mannerist, anti-minimalist. Shall we call it maximalist?

Mounting her face on Campi’s bodies should not be seen as an attempt to feel the painting, or the spirit of its creator. It is merely a cut-and-paste job, a collage – perhaps the most juvenile art form – but employing the masterly tools of painting.
Goodman is playing with the role of contemporary artists here: More often than not, they’re very much commoners, as well as part of a (cultural) elite at the same time.

In the same spirit, the sculpture in the middle is an almost tautological statement: It is there because it can be there. Sticking to the walls would have been too minimalist for the splurge subject. This work may have appeared somewhere before, in a different form. But now it’s here, appropriately maximalist. Surrounded by depictions of meat, fish, cheese, and so forth, it introduces a correspondingly faux material vocabulary: Clothing, fake hair, rhinestones…
More importantly though, it invites the viewer to feast along with the artist. Laying there, splayed out like a piece of meat, she is exhausted from schlepping all the meat and fish. Or is it from all the painting – they say the word painting comes from pain. Why don’t you hang around and ask her?

But all the ironic references, all the historically charged subjects aside: This Jewish American Princess is dead serious about food, and the art of preparing it, and the art of indulgence. Renaissance opulence, served family style.
In the marketplace. What’s on offer? Everything you could think of, by the looks of it./ Julian Turner

Julia Goodman (born 1987, New York) received her diploma from the Academy of Fine Arts Vienna in 2020 and holds a BFA from New York University, 2009. Her works, through painterly and sculptural gestures, explore narrative structures and emotional ambiguities. Familiar images inherently connected to memory – from popular culture, art history and the artist’s every day – are worked through and shaped strongly by her material choices. There (her spectrum reaches from oil to car paint, from burlap to faux fur, from clay and plaster to a variety of resins) are nods to questions of “bad” taste. She uses these materials as a mode of exploring representation and what our relation to these objects, and surfaces, says about ourselves.
Selected exhibitions in Austria include Galerie Raum mit Licht, Galerie 5020, VBKÖ, Haus Wien, ksRoom, One Work Gallery. She has participated in numerous group exhibitions internationally, including недалеко, Novo Molokova, Moscow, Queer Encounters / Vienna trans LA, Los Angeles, The Gap, Petrzalka, Bratislava.

Supported using public funding by Slovak Arts Council Logo FPU

I guess the diet’s working
Julia Goodman
10. 6. – 28. 7. 2022
ZAHORIAN & Van Espen Bratislava

Návrhári môžu tvrdiť, že menej je viac, no niekedy platí, že viac je viac. Mnohí z nás sa už niekedy ocitli pred bufetom, v ktorom toho môžete zjesť, koľko len vládzete. Väčšinou sa pred ním vytvorí dav ľudí, ktorí konzumujú jedno cez druhé. Výstava Julie Goodmanovej s názvom „I guess the diet’s working“ v galérii Zahorian & Van Espen je rovnako štedrá a bohatá (a pravdepodobne až spôsobujúca závrat) ako spomínaný bufet.

Táto umelkyňa vytvorila sériu malieb, pri ktorých vychádzala z diel Vincenza Campiho, talianskeho maliara z obdobia neskorej renesancie. Campi urobil svojou prácou zásadný prevrat tým, že využíval motívy objavujúce sa v dielach jeho holandských súčasníkov.
Obrazy talianskych renesančných maliarov väčšinou spracúvali historické témy – mytológiu alebo náboženstvo – a zvyčajne si ich objednávali členovia kráľovských rodín alebo cirkevní hodnostári. Dve témy však nápadne chýbali. V prvom rade: zobrazovanie obyčajných ľudí nebolo bežné. Niekedy sa objavovali ako vedľajšie postavy, ako anonymná skupina ľudí. A po druhé: len sporadicky sa znázorňovala konzumácia jedla, pretože sa to považovalo za triviálny úkon, až takmer obscénny.

Campi uvidel v sídle mocného rodu Farneseovcov maľbu Joachima Beuckelaera, flámskeho maliara. Beuckelaer sa vo svojich dielach špecializoval na scény z trhu a kuchyne, v ktorých detailne znázorňoval jedlo a vybavenie domácnosti. Keď maľby začala kupovať stredná vrstva obchodníkov, maliari z nizozemských krajín mohli začať experimentovať so znázorňovaním reality bez výrazného symbolického významu. Campi predstavil Taliansku tieto žánre, pričom pridal aj štipku symbolizmu. 
Napríklad dielo Ricotta Eaters je skupinový portrét a zároveň zátišie v štýle vanitas. Campi v ňom sám seba znázornil ako Pantalona, staršieho chamtivého záletníka z divadelného žánru commedia dell’arte v tajnom prestrojení.

Goodmanová sa však rozhodla namaľovať svoju tvár na každú postavu na obrazoch, na všetkých týchto obrazoch, a to veľmi okato. Vzala veci do vlastných rúk a zaručila si miesto v histórii umenia tým, že sa doň jednoducho vmaľovala. Ak sa zdá, že ide o neotesaný a bláznivý humor, tak zdanie rozhodne neklame. No ide tu ešte o viac: na rozdiel od Campiho diela, ktoré je antimanieristické alebo realistické, tento ironický počin je v skutočnosti čisto manieristický a antiminimalistický. Žeby sme ho nazvali maximalistický?

Nanesenie tváre maliarky na Campiho postavy sa nemá vnímať ako pokus o precítenie maľby alebo ducha jej autora. Ide výlučne o kopírovanie, koláž, teda možno najjuvenilnejšiu umeleckú formu, ktorá však využíva majstrovské maliarske prostriedky.
Goodmanová sa tu pohráva s úlohou moderných umelcov: veľakrát sú to úplne bežní ľudia, no zároveň tiež súčasť (kultúrnej) elity.

V rovnakom duchu je aj socha uprostred až takmer tautologickým výrokom: je tam, pretože tam môže byť. Keby sa dotýkala stien, bolo by to príliš minimalistické pre taký opulentný subjekt. Toto dielo sa už mohlo predtým objaviť inde, no v inej podobe. Teraz je však tu, primerane maximalistické. Obklopené znázorneniami mäsa, rýb, syra atď. zavádza slovník primerane umelých materiálov: oblečenie, parochne, bižutérne kamienky…
Dôležitejšie však je, že pozýva návštevníkov, aby hodovali spolu s umelkyňou. Leží tam ako kus mäsa a je vyčerpaná z vláčenia všetkého toho mäsa a rýb. Alebo je to zo všetkých tých malieb – hovorí sa, že slovo painting (maľba) pochádza zo slova pain (bolesť). Prečo sa tu nepoobzeráte a nespýtate sa jej?

No všetky ironické odkazy a všetky históriou preplnené témy bokom: táto židovsko-americká princezná berie smrteľne vážne tému jedla, jeho prípravy a umenia jeho vychutnávania. Renesančná hojnosť servírovaná rodinným štýlom.
Na trhu. A čo ponúka? Všetko, na čo si len spomeniete, keď sa dobre zahľadíte./ Julian Turner

Julia Goodman (nar. v r. 1987 v New Yorku) vyštudovala na Akadémii výtvarných umení vo Viedni v r. 2020 a obdržala bakalársky titul BFA na New York University v r. 2009.
Jej práce, cez maliarske a sochárske gestá, skúmajú naratívne štruktúry a emocionálne mnohoznačnosti. Známe výjavy, neoddeliteľne prepojené s pamäťou – z masovej kultúry, histórie umenia a každodenného života umelca – sú prepracovávané a výrazne naberajú nové kontúry prostredníctvom jej výberu materiálov. Nachádzame v nich (jej spektrum siaha od oleja po farby na autá, od vrecoviny po umelú kožušinu, od hliny a sadry až po rôzne živice) odkazy k otázkam “zlého” vkusu. Dané materiály využíva ako prostriedok, ktorý skúma, čo náš vzťah k určeným objektom a povrchom hovorí o nás samotných.
Vybrané samostatné výstavy v Rakúsku zahŕňajú Galerie Raum mit Licht, Galerie 5020, VBKÖ, Haus Wien, ksRoom, One Work Gallery. Zúčastnila sa tiež viacerých medzinárodných skupinových výstav, vrátane недалеко, Novo Molokova, Moskva, Queer Encounters / Vienna trans LA, Los Angeles,The Gap,Petrzalka, Bratislava.

Projekt podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia Logo FPU